Liturgická spomienka: 30. júl
Patrónka kňazov.
Vo farskom Kostole sv. Ondreja v Ružomberku je každého 30. v mesiaci moderovaná modlitba k blahoslavenej Zdenke polhodinu pred sv. omšou o 16:00 hod. pod vedením sestier z Kongregácie Milosrdných sestier Svätého kríža, ktoré pôsobia v Ružomberku. Ak je 30. v mesiaci nedeľa, modlitba je presunutá na 29. v mesiaci polhodinu pred večernou sv. omšou o 18:15 hod. Modlitba je pri vyloženom relikviári bl. Zdenky, ktorý si po sv. omši môžu veriaci uctiť.
Blahoslavená Zdenka Schelingová (rodným menom Cecília Schelingová) sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave ako desiata z jedenástich detí. Pokrstená bola 27. decembra 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Už ako mladé dievča cítila túžbu zasvätiť svoj život Bohu a službe ľuďom. V roku 1931 vstúpila do Kongregácie Milosrdných sestier Svätého Kríža v Trnave. Po noviciáte prijala rehoľné meno Zdenka. V reholi pracovala najmä ako zdravotná sestra a laborantka. Vynikala mimoriadnou obetavosťou, jemnosťou, trpezlivosťou a zmyslom pre službu. Jej pacienti o nej svedčili ako o človeku, ktorý dokázal vniesť pokoj a dobro do každého prostredia. Po komunistickom prevrate v roku 1948 začalo tvrdé prenasledovanie Cirkvi na Slovensku. Sestra Zdenka pracovala v bratislavskej nemocnici na Cukrovej ulici, kde sa stretávala aj s tajne väznenými a ťažko chorými katolíckymi kňazmi. V roku 1952 pomohla jednému nespravodlivo väznenému kňazovi uniknúť pred istou smrťou, keď mu tajne odstránila plombu z okienka na dverách nemocničnej izby. O niekoľko dní nato pomáhala aj ďalším väzneným kňazom. Komunistická ŠTB ju zatkla 29. februára 1952. Po jej zatknutí bola sestra Zdenka vo vyšetrovacej väzbe kruto mučená. Potápali ju do vody, pokiaľ sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pritom ju bili. Vyšetrovatelia sa trýznením snažili prinútiť sestru Zdenku, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu, čiže za jeden z najťažších prečinov proti štátu. Od roku 1952 do roku 1955 bola sestra Zdenka premiestňovaná z jedného väzenia do druhého. Od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť pre Pána Boha a pre dobro Cirkvi a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Takto sestra Zdenka zažiarila ako vzor vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: „Odpustenie je najväčšia vec v živote“. Zomrela 31. júla 1955 v Trnave vo veku 38 rokov, zmierená s utrpením a obetovaná za Cirkev. 6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku od žaloby pre trestný čin velezrady a 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. V roku 1979 sa rušil starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky. Jej pozostatky spolu s pozostatkami ďalších desiatich sestier Kongregácie Svätého kríža boli exhumované a prevezené na cintorín do Podunajských Biskupíc. 18. septembra 2000 bol arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia sestry Zdenky. 16. 6. 2003 bola druhá exhumácia jej pozostatkov. 7. júla 2003 bola ukončená rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej. Za blahoslavenú ju vyhlásil na sviatok Povýšenia sv. Kríža 14. septembra 2003 v Bratislave – Petržalke pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Sestra Zdenka je prvou blahoslavenou ženou v našich novodobých dejinách.
CITÁTY BL. SESTRY ZDENKY
„Nič ma nezastraší, ani vietor, čo prihnal husté mraky, lebo to bude iba okamih. Moja dôvera rastie, lebo viem, že za mrakmi je moje milované Slnko.“
„Ak chceme dostať bozk lásky od Ježiša, musíme sa pritúliť k jeho tŕňovej korune tak blízko, že sa na nej popicháme.“
„Kto miluje, prestáva trpieť.“
„Keď Boh posiela na nás utrpenie, má pritom odvrátenú tvár. Vtedy je život iba prebdením noci na zlom nocľahu. Ale ak nás tŕnie zraňuje, naša láska vydáva vôňu.“
„Svoju chudobu a slabosť musíme aj milovať;. Buďme vždy veľmi ďaleko od toho, čo sa blyští, milujme svoju maličkosť: V neúteche buďme spokojní, veď Ježiš si nás vyhľadá a pretvorí v plameňoch svojej lásky.“
„Pri otázke, či sa nebojím smrti, cítim, že potrebujem viac ochoty na to, aby som žila.“
Relikviár
