Posviacka Kalvárie v Ružomberku 19. septembra 1948.
Keď počas Slovenského národného povstania a v závere roku 1944 sa podarilo Červenej armáde a Prvému československému armádnemu zboru prebojovať na územie Slovenska, aj Ružomberčania boli pripravovaní na prechod frontu. Očakávalo sa, že tu na križovatke ciest Liptova, Pohronia, Oravy a Turca, sa východný front zasekne na dlhší čas a mesto prežije hrôzy pozičnej vojny. Na začiatku roka 1945 urobil sa sľub: Ak sa obyvatelia mesta Ružomberok a jeho štyroch ulíc Biely Potok, Vlkolínec, Černová a Vilaludrová, zachránia od príšer vojny, od spustošenia a zničenia, opraví sa starobylý Kostol Všetkých svätých v Ludrovej. Sľub v mene mesta zložili ružomberský farár Ján Ferenčík, vládny poverenec pre Liptovskú a Trenčiansku župu Ladislav Kniha a kurátor ružomberskej cirkevnej obce Vladimír Hatiar na ďakovnej silvestrovskej pobožnosti vo farskom kostole 31. decembra 1944.
Po skončení Druhej svetovej vojny z troch iniciátorov tejto myšlienky ostali živí dvaja, ale v Ružomberku iba jeden. Ladislav Kniha bol spolu so svojim bratom Štefanom Knihom začiatkom apríla 1945 zaistený ustupujúcim nemeckým vojskom, uväznený v Žiline a koncom apríla 1945 popravený. Ján Ferenčík 17. januára 1945 opustil Ružomberok a presťahoval sa do Bratislavy. V marci 1945 emigroval do Nemecka. Kurátor cirkevnej obce Vladimír Hatiar trval na tom, aby sa sľub splnil s veľkou vážnosťou a zodpovednosťou. Veď front 5. apríla 1945 prešiel cez Ružomberok napodiv hladko a nezanechal po sebe takmer nijakú ničivú stopu. Bolo sa len treba rozhodnúť, čomu dať prednosť: renovácii všechsvätského kostola alebo ružomberskej kalvárie. Kalvária, čiastočne opravená z iniciatívy farára Andreja Hlinku v rokoch 1927 a 1935, bola zanedbaná a v kritickom stave. Keď sa veci zvážili, rozhodlo sa miesto Kostola Všetkých svätých v Ludrovej od základu renovovať kalváriu, kostolík a kaplnky.
Myšlienka sa začala uskutočňovať v druhej polovici roka 1945, keď nemenovaný darca zložil na opravu kalvárie 10.000 Korún československých (Kčs). V čase kalvárskeho odpustu, 14. septembra 1945, na sviatok Povýšenia Svätého Kríža, zorganizovala sa prvá zbierka, ktorá vyniesla 4.600 Kčs. Ďalší bohuznámy darca pridal k nej 20.000 Kčs. V júni 1946 sa vydali zbieracie hárky a zbierať sa podujali členky Katolíckej jednoty žien. Vtedy sa vyzbieralo 60.000 Kčs. V započatej zbierke sa pokračovalo v meste aj v okolitých farnostiach Lúčkach, Komjatnej, Liptovskej Osade a Liskovej. Okrem veriacich podujatie finančne podporil spišský biskup Ján Vojtaššák sumou 20.000 Kčs a slávny patrón Mesto Ružomberok sumou 50.000 Kčs. Okrem tejto sumy mesto dalo zadarmo aj potrebný štrk a piesok z mestskej bane. Na úpravu kalvárskej cesty citeľne prispel Okresný národný výbor v Ružomberku podporou 50.000 Kčs. Tak sa spolu nazbieralo 554.305,30 Kčs, čo už bola slušná suma, aby sa renovácia mohla uskutočniť.
Kým bolo ešte zbieranie finančných prostriedkov v plnom prúde, 9. októbra 1946 zvolali do zasadacej siene Katolíckeho kruhu v Kultúrnom dome v Ružomberku poradu, na ktorej sa zúčastnili zástupcovia farského úradu a cirkevnej obce, ružomberskí architekti, stavitelia a remeselníci. O opravu kostolíka a kaplniek so zastaveniami Krížovej cesty prejavili nevšedný záujem a mimoriadnu pripravenosť na obety. Vo všeobecnosti sa dohodlo, že k renovácii sa prikročí na jar 1947 a použijú sa návrhy jezuitského pátra Valéra Zavarského. Celá generálna oprava sa začala v apríli 1947 a s krátkymi prestávkami sa v nej pokračovalo do 19. septembra 1948, kedy bola obnovená kalvária posvätená.
Dočasný duchovný správca Ružomberskej farnosti Martin Števček (spisovateľ Maroš Madačov) 10. augusta 1948 odoslal Biskupskému úradu v Spišskej Kapitule list:
Po osobne prednesenej prosbe v mene Cirkevnej obce ružomberskej, ako i celej farnosti, prichádzame aj s písomnou prosbou ku Vašej Excelencii, aby ste nám prišli láskavo posvätiť obnovenú Kalváriu ružomberskú, a aby ste svojim otcovským požehnaním dovŕšili šľachetné úsilie všetkých obetavých veriacich, ktorí sa o renováciu pričinili.
Účasť Vašej Excelencie na posviacke bude vyznačením nielen pre našu farnosť, ale i pre široké okolie, z ktorého sa veriaci chystajú na našu posviacku. Bude to teda cirkevná slávnosť celého nášho Liptova a Dolnej Oravy.
Posviacka Kalvárie bude 19. septembra 1948, v nedeľu po Povýšení Svätého Kríža, predpoludním o 10. hodine. Prosíme Vašu Excelenciu o požehnanie obnovených štácií Krížovej cesty aj kostolíka a o slávnostnú svätú omšu v obnovenom kostolíku.
Biskup Ján Vojtaššák 17. augusta 1948 odpovedá:
Ak nepríde do toho nejaká neznemožňujúca prekážka, rád by som zadosť urobiť pozvaniu a prísť 19. septembra 1948, teda v nedeľu po Povýšení Svätého Kríža, posvätiť obnovenú a opravenú Kalváriu, a pri tej príležitosti v Kostolíku Kalvárie odslúžiť aj slávnostnú svätú omšu. Prišiel by som v samú nedeľu kolo 9. hodiny.
Ale o jedno by som prosil, obstarajte mi na miestnom Okresnom národnom výbore aspoň 30 litrov benzínu, s ktorým by som sa mohol domov vrátiť. Ale isto! Benzín sám vyplatím!
I sám chcem prispieť milodarom k výlohám spojeným s obnovením a úpravou Kalvárie a poukazujem farskému úradu k vyplateniu v bývalej Ľudovej banke v Ružomberku, Kčs 10.000. Ráčte ich vyzdvihnúť a na označený cieľ obrátiť.
19. septembra 1948 o 9:00 hodine vyšla z farského kostola veľká procesia na Kalváriu, ktorú viedol spišský biskup Ján Vojtaššák. Pri prvom zastavení Krížovej cesty ju čakala procesia z farnosti Černová a filiálky Rybárpole, ktorá vyšla z Fabrického Kostola Svätej Rodiny a viedli ju černovský farár Andrej Čižmár a správca rybárpoľského kostola Páter Vendelín Rybár Sahulčík SJ. Slávnostnej svätej omši predchádzala pobožnosť Krížovej cesty a požehnanie obnovených kaplniek. Na slávnosti asistovali novici a scholastici Spoločnosti Ježišovej. V gregoriánskom chorále spievali latinské liturgické texty spolu so Spevokolom Katolíckeho kruhu.
Liptovské múzeum v Ružomberku pri príležitosti posviacky Kalvárie pripravilo výstavu cirkevného umenia a Katolícka akcia Spišského biskupstva vydala zborník Ružomberská kalvária.
Dôkazom konsekrácie kostolíka sú namaľované konsekračné kríže a erby svätiteľa biskupa Jána Vojtaššáka a Svätého Otca Pia XII.
Spracoval: Peter Dvorský
Janko Silan: Ružomberská kalvária
Je každé miesto posvätené,
je všade tajný Boží znak:
tvár lásky čistej – utrpenie.
A preto je tu ticho tak.
Jak osamote malé deti,
chcem veľmi plakať, plakať v tmách
pre vás, čo ešte nie ste svätí,
pre seba, pre nás, pre svet: Ach,
vrchy sú všetky ako hriechy.
Toto je veru najťažší,
kde s krížom padáš bez útechy,
nevinný Bože najdrahší.
Čo stretajú sa, nájsť i vedia
moc lásky v odosobnení.
Sedembolestná matka svätá,
kiež sme Ti pripodobnení.
Časy sú kruté, veď to vieme.
Ale nás nútiť netreba:
Slováci slúžme, pomôžeme
tak všetkým prísť raz do neba.
Nech je už, jak je! Dokonané!
Pribitá Láska, Dobrota
a Pravda. Ale v tejto dráme
je zachránená sloboda.
Podobu bez podoby Matke,
len Matke možno v lono dať.
Pochopí všetko v chvíli krátkej
a bude spásu rozdávať.
Už telo príbytok má tmavý
– a zatiaľ všetko v záhadách.
Väčší než smrť je život pravý,
jasnejšia istota nech strach:
Hľa, jak sa zmŕtvychvstaním lámu
ostne zla! Zatvára sa kruh.
Hľa, ako dobrých temnom klamu
vie previesť iba Svätý Duch!
Kto trpí, zanecháva stopy.
Ježišu, rád i v nás ich máš?
Kto nemiluje, nepochopí:
Je Veronikou národ náš.
Taký je život. Padá zasa
a mlčí láska zranená.
No v tom je pravá naša krása,
že vlečieme výš bremená
a neplačeme, ako bolí,
čo bolieť vlastne nemusí.
Kto Boha nemá, vždy je holý
a robí márne pokusy.
Len my aj sto raz padnúť môžeme,
my s Ježišom zas vstaneme!
V trpezlivosti srdce zbožné
našlo a vlastní spasenie.
Krása je zvnútra celá, celá.
A nemožno ju odhaliť.
Zhanobeného Spasiteľa,
odprosiť poďme, pozdraviť.
Čo bolo, ešte nie je hrozné.
Vydržal, kto len slúžiť chcel.
Dať sa raz pribiť neľútostne
a zmučiť – najkrajší náš cieľ.
(Zo zbierky Katolícke piesne z Važca, 1980)